Hlas noci

Svůj emotivní zážitek z lesního hřbitůvku mi popsala čtenářka ze Slovenska Lucia Kapsová. Je to skutečný zážitek, vlastně by se dalo říci banální, nic zvláštního se nestalo. Jenže vnímavá duše dokáže procítit jemné náznaky duchovního kontaktu, sotva znatelné doteky jiného prostoru a času. Tenhle příběh je vlastně malá lyrická povídka. A moc se mi líbí:

     Jeseň je súmrakom roka tak, ako zimný slnovrat polnocou zimy. Bol práve taký čas. Jesenný súmrak stúpal rýchlo zo šera do hlbokej tmy, slnko zapadlo v jednom nádychu. Rovnako ďaleko k dušičkám aj slnovratu. Mohli ste ju cítiť a počuť. Ako Biela dáma ticho dýcha v tom šere a obchádza naokolo. Nepribližuje sa len si vás obzerá, občas dýchne do tváre a vzdiali sa. Je plachá. Žila som s ňou. Ak rastiete so starým človekom naučíte sa ju očakávať každý deň a noc. Cítite ju ako za dlhých, tichých zimných nocí blúdi po dome, obzerá si vás, občas dýchne do tváre. Počujete jej tiché kroky. Vnímate len ako jemné chvenie na okraji podvedomia. Nechávate si zasvietené. Ale stále je tu. S rešpektom som ju nechala na pokoji a ctila si ju.

     Pred dušičkami opravujeme a čistíme staré hroby. Je to rituál aj tradícia. Tento hrob má určite sto rokov. Cintorín kúsok od lesa, brat mojej starej mamy je tak stále doma. V lese sa narodil, vyrástol aj zomrel. Meno tiež dostal zvláštne, severské. Podľa neho je pod ochranou Elfov. Nevieme či zomrel osemnásť, alebo dvadsaťročný. Nechceli sme mu ako dieťaťu lesa položiť na hrob kameň, alebo niečo podobne studené. Často sa k nemu nedostaneme a tak sme hrob zasypali kôrou, vysadili trvalky, aby bol stále upravený a udržiavaný. Minulý rok pred dušičkami prišiel čas na tradičnú obchôdzku po hroboch. Tesne pred zotmením sme ešte narýchlo dokúpili vrece a vrátili sa s ním na miesto. Kým sa nám podarilo všetko upraviť, poliať a dokončiť spadla tma. Prišiel jesenný večer, rýchlo prechádzal do noci, tichý ako svet pri zatmení slnka. Do šera sa miešali posledné šmuhy svetla. Vzduch mlčal, tma potichu dýchala, les sa nehýbal. Zapálili sme tri sviečky. Pre neho, jeho mamu, ktorú tu má pri sebe a nenarodené bábätko. Svetlo sviečok bolo stále výraznejšie, tma postupovala. Vykrajovali tri malé kruhy svetla  a na ne sa v tej chvíli scvrkol svet. Hádzali tiene až som cítila, že si ma niekde vo vnútri obzerajú malými, skúmavými prstíkmi. Do toho ticha, žltého teplého svetla aké dokáže len živý oheň a pocitu neskutočna z lesa zaznelo volanie noci. Nijaký iný zvuk. Len hlboké ticho a sova. Ozvala sa asi tri krát a potom už hovorilo iba ticho. Prvá myšlienka? Bez slov ma naplnil pocit- prišiel poďakovať. Vedel, že sova z lesa sú tie správne slová, ktorými môže prehovoriť, aby som vedela – si tu s nami. Vie o nás, je s nami, sme stále jedna rodina. Bol na sekundu, akú trvajú zázraky, na dotyk. Vo svetle sviečok stál s nami nad svojím hrobom, poďakoval a dotkol sa nás. Dieťa lesa. Pradedo ako lesník mal vždy v horárni sovu. Volala sa Kubko a starká so súrodencami s ňou rástli. Sova a les sú symboly, ktoré stačia, aby sme sa na krátky okamih ocitli spolu vo chvíli bez času. Hranice medzi tam a tu v tej sekunde prestali existovať. Čas sa rozpustil v šere. Prehovoril ku mne hlasom lesa. Také sú znamenia, nenápadné a tiché. Nechávajú svoje odtlačky prstov vo vnímavej duši. Naučia človeka zatvoriť oči a poriadne sa dívať. Nebolo to len poďakovanie.